|
28.11.2004 - Výstup na Maguru z Temeša
| Náš výlet sa samozrejme začínal kde inde ako v Temeši. Ako sme videli na mape a ako sme sa neskôr mohli dozvedieť zo zápisov v turistickej knihe na Magure, vystúpiť hore sa dá z viacerých smerov. Možno nás očarila žltá značka ktorá viedla priamo z Temeša na Maguru len pár minút pred vrcholom sa spojila s červenou, alebo možno nám bol Temeš sympatické miesto na štart našej túry vzhľadom na našu nie zrovna svetobornú kondičku (pozn. zvolená trasa bola jednoznačne podľa mapy najkratšia). Hneď úvodom sme všetci jednohlasne skonštatovali, že náš známy, sa riadne sekol, keď ako starý turista sa rozhodol, že s nami nepôjde, nakoľko po blate netúži. Ani my sme netúžili po blate a milo nás prekvapil sneh hneď na začiatku našej cesty. A snehu bolo aj namiesto blata. Po toľkom sme teda tiež netúžili. Prenasledujúc zo stredu Temeša žltú značku sme sa asi po 15 min. vyštverali nad dedinu, kde nás vítal okraj lesa. V tomto úseku nám sneh robil peknú kulisu a ochrannú vrstvu pred obávaným bahnom v lepšom prípade trávou. Cestu nám vytyčovali okrem v ten deň obľúbenej žltej značky aj koľaje po odvážnej V3S-ke, ktorá na moje počudovanie nepoznala kopec a dokonca ani s kríkmi alebo menšími stromčekmi sa moc nekamarátila. |
|
|
V3S-ka si razila cestu hlava nehlava, ani som si nestihol všimnúť, kde sme stratili jej stopy. Isté je, že sme vbehli do lesa, ktorý ako správny priateľ poveril nás vďačnou úlohou. Otestoval naše sily 30min. stupákom. Počas tohto úseku sme postupne prešli z pásma suchých stromov, cez pásmo topiacich sa a kvapkajúcich stromov, do ríše snehom zafúkaných stromov. A práve keď sme nabrali istotu, že nám už žiadna mizerná kvapka nespadne na hlavu, lebo práve tam sa všetky koncentrovali, teda až na dve, z ktorých každá padla do Jožových dvoch očí, tak práve vtedy sme sa dostali na dosah prvého smerovníka.
Ide o sedlo pod Temeškou skalou. Odtiaľ sme museli ešte prekonať asi 300m dlhý prudký výstup a podľa mňa a mapy sme sa dostlali na akýsi hrebeň. Už nás žiadny nepríjemný stupák nečakal, takže sme si mohli smelo užiť cestu k vytúženému ale na naše prekvapenie ešte vzdialenému cieľu. Musím sa pochváliť, že doposiaľ som mal úplne suché nohy, ktoré neskôr spolu so mnou len nostalgicky spomínali na tieto dobré časy. V tejto oblasti už bola min. 15cm vysoká súvislá vrstva tej bielej otravy. Nie že by predtým nebola súvislá vrstva snehu, ale nebola 15cm vysoká. Sledujúc ďalej žltú značku, ktorú nie a nie stratiť, asi preto, že bola nedávno obnovená, prechádzame miestami lesom, miestami menšími lúčnymi plochami, miestami cestou cez omladinu, až k miestu , ktoré sa volá Malá Magura. Tu už statočne nabažení turistikou a vyšľapávaním stôp do snehu obhliadneme sa okolo seba a všetci vidíme to isté. Na ľavo poriadny hlad, na pravo poriadny hlad. Tak sa aj my poriadne najeme a hlad sa pekne stratil. Plný odhodlania posilnení tým, že už nemusíme nosiť zbytočne preplnené ruksaky, púšťame sa ďalej po obľúbenej žltej značke, ku ktorej sa od tohto miesta pridala aj červená. Značne nás zamestnáva, teda hlavne prvého z nás, kreatívna činnosť, ktorej výsledkom sú stopy v snehu vedúce na Veľkú Maguru. |
S radosťou využívame možnosť nasledovať stopy vytvorené lesnou zverou. Úlohou snehoborcu sme čestne poverili Joža a ten ju čestne prijal, nakoľko ako jediný mal toľko rozumu, aby si zobral štucne (návleky). A keď už hovorím o čestných úlohách – Andrej bol čestný fotograf a ja som bol čestný tretí člen do počtu. Miestami v tomto úseku sranda skutočne končila, keď sme si razili cestu v aj pol metrovom snehu. Neviem koľko stôp sme museli za sebou vytvoriť, ale zrazu sme sa ocitli pri smerovníku Nad veľkou lúkou. Tu sa k nám pridala aj zelená značka a nám nič nebránilo, okrem snehu, nechať sa ňou sprevádzať spolu s červenou a vytrvalou žltou až na Veľkú Maguru. Úsek medzi Magurami bol asi hrebeňovkou, nakoľko sme miestami kráčali aj dole kopcom. Teda dole kopcom sme len tak bežali. V kombinácii s 30cm hlbokým snehom to bola vcelku sranda, až pokým prvý z nás nezačal lapať po dychu.
Vtedy rozum prevládol nad detinskosťou a prešli sme z behu do tradičnej chôdze. Aj tieto návaly kreativity spôsobili, že stále väčšie množstvo snehu obohacovalo moje topánky svojou prítomnosťou. To bolo štádium, keď už moje nohy boli úplne mokré a takto vstúpili aj na Veľkú Maguru. Na spiatočnej ceste sme ešte postavili mini snehuliaka, Jožo sa 2x šmaril do snehu, aby zapózoval pred objektívom a ja som bezhlavo rezol downhill s nohami na pleciach. Viď foto.
Viac fotiek si môžete pozrieť tu.
(Roman)
|
|
|
