Potom, ako sa mi asi tak pred rokom podarilo vzhliadnuť krásy Nízkych Tatier pri výstupe na Chopok, som v hlave neustále nosil myšlienku spraviť hrebeňovku s prívlastkami najkrajšia či najdlhšia. No len akosi nájsť ďalších cvokov ako ja, ktorí by sa dobrovoľne vybrali potiť krv a trpieť pod záťažou svojho kúska domova, ktorý si každý nesie v batohu, sa akosi nedarilo. Ono ale raz aj na psa príde mráz, a tak sa to stalo aj so mnou, že kde tu sa mi dostala možnosť pridať sa k jednej partii, ktorá sa chystá absolvovať hrebeňovku. No a povedať nie na pozvanie, tobôž krásnej slovenskej deve Márii, s informáciou, že tam budú ešte aj ďalšie 2 dievčatá, sa proste nedalo. Oznamujem Majke, že by som sa rád pridal a že si zoberiem so sebou aj svojho „osobného strážcu“ Jožina, tož keby si na nás nejaký medveď chcel pochutnať, tak by mal na výber z dvoch Jožinov a teda šance na prežitie by boli 50 ku 50, čo berieme obaja ako prijateľné a začína sa horúčkovité zháňanie výbavy a zásob. Stále však neviem ako sa pôjde, odkiaľ kam, ako spať, čo jesť, tak sa pokúšam dovolať „našej organizačnej vedúcej“ Márii, ale nahodila sa do stavu telefonického mlčania, takže moje informácie o treku zostávaju na bode nula. No nič, snažím sa zohnať si aspoň poriadny batoh. Je posledný augustový týždeň a pred nami 4 dni voľna, Nízke Tatry už netrpezlivo čakajú a ja nemám batoh, ale po zdĺhavom hladaní, zjednávaní, skúšaní, čítaní recenzií a netdiskusii sa mi ho 2 dni pred odchodom darí zohnať. Mária taktiež konečne prerušila telefonické mlčanie a dávame dlhý pokec. Stručný výňatok z rozhovoru by vyzeralo asi takto: „Ňoo, ideme z Donoval, ňo ubytko je

už zajednane na Ďurkovej pre piatich, ale šak sa nejako potlačíme a potom na Štefáničke, ide Roman, ale ty ho nepoznáš a Mirka a ešte dvaja sa majú rozhodnúť, ňo a tak."
„A prečo nejdeme z Čertovice ako každí normálni hrebeňovkári?“
„Ňó, my pôjdeme z Donoval!...“ Rozhovor sa niesol ešte v podobnom duchu hodnú chvílu, zo záverom „stretneme sa v autobuse“.
Okamžite vyťahujem mapu a pozerám tú štreku, ktorú máme ísť z Donoval prvý deň až na Ďurkovú a na chvíľu sa mi zahmlieva pred očami. Volám Jožinovi a dávame stretko. Po zhliadnutí vytýčenej trasy mu skoro oči vypadli a začína váhať či vôbec pôjde, ale darí sa mi ho ukecať a dávkujem mu informácie postupne aby to dokázal preglgnúť, bo vstávať o pol 4 ráno na bus vyvolá prirodzenú reakciu „čo ti j..e“ asi u každého. Dohadujeme sa na výbave a nevieme sa dočkať piatkového rána.

Je to tu, stretávame sa na stanici a nastupujeme do busu, smer Banská Bystrica. V Prievidzi sa k nám pridávajú ostatní. Zloženie skupiny: Majka, Mirka, Monika, Pali, Roman a Ja s Jožinom. V autobuse sa snažíme ešte trošku dospať čo sa dá, ale z driemot nás vytrháva holohlavý típek púšťajúci si na mobile tuc-tuc pesničky na celý autobus. Do Banskej