| 
23.12.2007 - Výstup na Vtáčnik - hľadanie vrcholu
|
|
Opäť nastal zimný čas a my sme sa ani počas jesene nedostali na žiadny výstup. Vždy nám do toho niečo prišlo a ani sme sa nenazdali a sú tu Vianoce. Povedali sme si, že už konečne musíme spraviť turistiku na nejaký kopec, najlepšie na taký, kde sme ešte neboli a motivovalo nás aj počasie, pretože na horách vládla inverzia. Zhodli sme sa na nedeľu pred štedrým dňom a z kopcov to vyhral Vtáčnik. Tešil som sa na nedeľný výstup ako školáčik na cukrík, aj keď veru ráno sa mi moc vstávať nechcelo. Vyrážali sme o 7:30 z BN ja, Andrej, Peter a Joži – fenkáč alias Láslo, ktorého sme nabrali cestou v Našticiach. Keď sme ho však uvideli v jeho obtiahnutých cyklistických elasťákoch, definitívne sme sa prebrali z rannej nedeľnej ospalosti. V aute vládla dobrá nálada a všetci sme boli správne nažhavený na výstup, na ktorý sme sa tešili, aj keď sme vôbec netušili, čo nás všetko čaká. Vyrážali sme z Kamenca pod Vtáčnikom od vleku. Bolo dosť chladno a aj napriek oblečeným termo-spodkám mi je zima na zadok. Je cca 8:30 a teda vyrážame. Mali sme v pláne ísť po modrej značke Bystričianskou dolinou cez Jaseňovu skalu až na Vtáčnik. Tu sme však nevedomky urobili prvú a zásadnú chybu a vybrali sme sa inou cestou smerom na píly a chaty t.j. do Gepňárovej doliny, čo sme však vôbec |
|
| netušili. V záplave dobrej nálady a diskusie si s kľudom kráčame po chodníku ďalej a ďalej. Prvé pochybnosti so mnou lomcujú, keď dlho nevidíme žiadnu modrú značku. Vlastne sme ju ešte vôbec nevideli. Pozeráme do mapy ale vôbec nás ešte nenapadlo, že sme v inej doline a cesta ktorou ideme nás vedie k chate Hubertus. Počasie sa nezmenilo, stále zamračené, zahmlené ale veríme, že vyjdeme až hore, kde nás čaká slniečko a krásny pohľad na inverziu. Kráčame ďalej, dúfajúc že značka bude za ďalšou zákrutou. Keď sme však po viacerých zákrutách nič nenašli, na ceste nás míňal ujko na Škode 105, v ktorej mal natlačenú odrezanú jedličku a stratili sme z dohľadu aj potok,je nám definitívne |
|
jasné, že sme na zlej ceste. Čo teraz, vrátiť sa alebo pokračovať, alebo to strihnúť lesom, veru ešte nebol ten správny čas na návrat. Po kontrole s mapou si myslíme, že sme niekde minuli odbočku a dostali sme sa na opačnú stranu hrebeňa. Tak teda strihneme to lesom cez hrebeň, a musíme prísť na tú správnu stranu a natrafiť aj na potok Bystrica, popri ktorej vedie chodník s modrou značkou. A naozaj, prešli sme lesom a vidíme dolinu, ktorou tečie aj potôčik a popri ňom ide lesná zvažnica. Láslo s Andrejom to zapíjajú dúškom fernetu a utešujeme sa, že sme stratili len nejakú tú hodinku. Strmým skalnatým svahom klesáme k potôčiku a ceste ako tatranskí kamzíci.
Príroda je krásne odetá do mrazivej prikrývky a kocháme sa rôznymi ľadovými kreáciami vytvorenými zamrznutým potokom. Opäť pozeráme do mapy a sme si istí, že sme niekde medzi dvoma hrebeňmi Zrázu a Krivej brezy a že ten zamrznutý potok je Bystrica. Keďže máme tú demokraciu, vyhráva väčšina, ktorá chce pokračovať smerom po ceste ďalej, aj keď ja som navrhol vrátiť sa kúsok dole a nájsť značku, pretože stále ani na tejto ceste žiadna značka nieje. Kráčame, kráčame a zrazu cesta končí. Je už dávno po 10 hodine a my nevieme, kde sme. Ako sme sa vôbec mohli stratiť?Veru taký GPS prístroj, |
| alebo aspoň výškomer by nám v tej chvíli celkom padol vhod. No nič to, s nezamŕzajúcim úsmevom opäť kontrolujeme mapu a usudzujeme, že sme v úplne nesprávnej doline, a že ten potok nieje Bystrica ale Kamenský potok. Sme hlboko v lese, všade navôkol len stopy zvery, zamrznuté kamenné riečisko a ihličnatý porast, skoro ako v Kanadskej divočine vravím si, aj keď som tam v živote nebol. Bavíme sa na tom a šliapeme ďalej. Smer niekde hore na hrebeň, kde snáď natrafíme na zelenú značku, ktorá ide na Malú Homôlku. V podstate nás už ani netrápi, kde je Vtáčnik, ale kde máme auto. V neustálom stúpaní a blúdení hmlistým tmavým lesom križujeme niekoľko lesných zvažníc, čo nás trochu vyvádza z miery, pretože v mape niesu vôbec zakreslené, ale stále nie a nie vyjsť až na hrebeň. Pomaly sa dostávame nad pásmo |
oblakov a slnečné lúče ohrievajú našu tvár. Po ďalších niekoľkých zvažniciach na jednej z nich nachádzame stopy, ľudské stopy. Konečne niečo povzbudzujúce. Dávame si pauzu na čaj. Andrej stále niečo vybavuje cez telefón a už polovica známych vie, že sme sa stratili. Veru už máme takmer 12 hodín, o tomto čase sme už mali byť hore. Nevadí, berieme to športovo, aj keď si uvedomujeme, že situácia je čoraz vážnejšia, pretože nám zostávajú 4 hodiny do zotmenia, a my stále presne nevieme, kde sme, len to tušíme. Pokračujeme teda po
stopách, ktoré sa však po chvíli otáčajú iným smerom, no my pokračujeme cestou ďalej. No a zrazu koniec cesty. Už zase. Kúsok od nás je skalné bralo, tak sa naň vyštveráme a hľadáme nejaký záchytný bod, keďže sme sa už dostali nad pásmo oblakov. Pred nami sa týči masívny hrebeň, presne cez hlbokú dolinu |
|
|
|
