naproti nám. To musí byť Vtáčnik, nič vyššie tým smerom nieje a aj podľa mapy nám to konečne sedí. V diaľke vidíme aj malé pohybujúce sa čierne bodky na vrchole a terazky sme si už úplne istý, že je to on. Niečo si zajeme a vyrážame traverzom šikmo hore k vrcholu, ktorý sme videli. Cesta po prudkej strane hrebeňa je namáhavá a vyčerpávajúca, začína to byť otázka kondície a psychických síl. Snehu je tu habadej, každým krokom sa prepadávame hlbšie do starších vrstiev. Niekedy sa prepadávam až po stehná a dá to dosť síl dostať sa z tadiaľ von. Chcelo by to snežnice, keby ich tak ježiško zajtra doniesol, hneď by som ich vyskúšal na Štefana na Čiernom vrchu. Ale to sa najprv musím dostať z Vtáčnika domov. Postupujeme šikmo hore stále smerom k vrcholu, ktorý sme videli. Po namáhavom postupe opäť vidím skalný vrchol a už zreteľne viem rozoznať postavy, čo nám dodáva energiu a zlepšuje náladu. Konečne sme pod vrcholom, nádherný pocit, no ešte treba vyliezť hore pri kríž. No nedarí sa, nemôžeme sa dostať hore, sneh je tu zamrznutý až na ľad a keď si vykopávam topánkou diery na stupák, po prenesení váhy sa prepadám až po stehná. Použil som už

snáď všetku slovnú zásobu nadávok, že už ani nemám čo povedať, tak len mlčím. Je to neuveriteľné ale 20 m pod vrcholom ho nemôžem vôbec zdolať. Pripomína mi to film od P. Barabáša 80 metrov pod vrcholom. Vraciam sa kúsok späť a skúšam to o pár metrov ďalej. Šmýka sa, ale po štvornožky to horko-ťažko hore ide. Skupinka turistov sa na nás z vrcholu pozerá a musia sa veru dobre baviť. Konečne. Našli sme ho. Sme na Vtáčniku. Turisti sa pýtajú odkiaľ ideme a škodoradostne sa smejú, keď im vysvetľujeme ako 5 hodín blúdime lesom. Odporúčajú nám najkratšiu cestu dolu náučným chodníkom, ktorý by mal byť vyšľapaný. Konečne si vychutnávame výhľad. Je to nádhera, všade navôkol pod nami oblaky, krajina je v nich celá zahalená, len kde tu vytŕča vrchol Kľaku, Inovca, Rokoša či Strážova. Nám tu krásne svieti slniečko a je jasná sýto-modrá obloha. Pripadám si ako na vrchole Olympu. Šťastní, že sme to zvládli a vyčerpaní ako keby sme šliapali 6.tisícovku sa zhodujeme, že po značke na vrchol dokáže vyjsť každý, ale nájsť ten správny vrchol po 5hodinovom blúdení tmavým lesom je naozaj umenie. Aj keď naozaj umenie je aj stratiť cestu hneď v prvých minútach výstupu :-). Sú dve hodiny popoludní a do 4 hodiny musíme byť už dolu. Krátky zápis do vrcholovej knihy a ideme späť náučným chodníkom. Ako klesáme nižšie opäť sa vraciame do mrakov a do tmavého lesa. Teplota rýchlo klesla minimálne o 5 stupňov, čo je značne citeľné a musíme si opäť nasadiť čiapky. Čím nižšie ideme tým menej snehu na chodníku, až nakoniec nieje žiadny, len kamenistá cesta prikrytá vrstvou lístia. Na záver nám Láslo s Peťom ešte ukázali, ako sa správne natiahnuť na ľad, keď sa pošmyknete na zamrznutom chodníku, ale nikomu sa našťastie nič nestalo, len nejaká tá modrina. Sú 4 hodiny a je už šero, stihli sme to, úspešne sme prišli až k vleku, kde sme mali odstavené auto a už sa tešíme na dobrú večeru a teplý kúpeľ.